Má živnostník nejaké práva, ak pri výkone jeho činnosti pre objednávateľa (odberateľa) dôjde k poškodeniu jeho zdravia?
Môže živnostník čerpať dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa od Sociálnej poisťovne?
Od roku 1989 čelia zamestnanci z rôznych dôvodov otázke, či pracovný pomer so zamestnávateľom, nenahradiť iným typom právneho vzťahu, ktorý by mal byť pre všetkých „výhodnejší“ ako pracovný pomer (asi s výnimkou štátu). Kreativita na tomto poli viedla k vzniku tzv. „švarc systému“.
Uvedený systém má pre jeho účastníkov svoje výhody aj nevýhody.
Ponechám stranou sankcie spojené so švarc systémom a zameriam sa na otázku, aké má živnostník (OSVČ) možnosti, ak pri osobnom výkone činnosti pre odberateľa, dôjde k poškodeniu jeho zdravia.
Zodpovednosť za poškodenie zdravia živnostníka by mohla niesť iná osoba, ktorá škodu na zdraví živnostníka spôsobila porušením jej povinnosti. Takto jednoduché to však zväčša nebýva.
Čo robiť v prípade, ak škoda na zdraví živnostníka nevznikla z dôvodu porušenia povinnosti inou osobou? V rámci pracovného vzťahu má uvedená otázka jednoznačnú odpoveď. V rámci švarc systému je však odpoveď taká, že za takéto poškodenie zdravia nenesie zodpovednosť odberateľ ani iná osoba.
Ak považujeme švarc systém za nelegálny inštitút je možné dospieť aj k iným právnym záverom, a to najmä s ohľadom na fakt, že závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.
Zmluvný vzťah, na základe ktorého živnostník v rámci švarc systému vykonáva činnosť by tak mohol a mal byť hodnotený ako neplatný alebo ako zastretý právny úkon, ak spĺňa náležitosti pracovnej zmluvy.
Ak by bol tento právny vzťah hodnotený ako neplatný tak potom by činnosť fyzickej osoby – živnostníka bola tzv. faktickým pracovným pomerom.
Podľa rozhodovacej praxe súdov faktickým pracovným pomerom sa rozumie právny vzťah, ktorý vzniká tým, že fyzická osoba koná pre zamestnávateľa s jeho vedomím a podľa jeho pokynov závislú prácu, „kritérium“ podľa pokynov zamestnávateľa je však potrebné chápať a posudzovať ako znak závislej práce, nie je potrebné požadovať výslovné oznámenie jednoznačného pokynu k práci zamestnancovi.
V tejto súvislosti už aj Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že kvalifikovanie za „samostatne zárobkovo činnú osobu“ z hľadiska vnútroštátneho práva nevylučuje, že sa osoba môže v zmysle práva Únie kvalifikovať ako „pracovník“, ak je jej nezávislosť iba fiktívna, a tak zakrýva skutočný pracovnoprávny vzťah.
Z toho vyplýva, že postavenie „pracovníka“ v zmysle práva Únie nemôže ovplyvniť skutočnosť, že istá osoba bola z daňových, administratívnych alebo úradných dôvodov najatá ako samostatne zárobkovo činný poskytovateľ služieb, ak táto osoba koná pod vedením svojho zamestnávateľa, pokiaľ ide najmä o jej voľnosť zvoliť si pracovný čas, miesto a obsah svojej práce, ak sa nepodieľa na obchodných rizikách tohto zamestnávateľa, a ak je integrovaná do podniku uvedeného zamestnávateľa počas trvania pracovného vzťahu, čím s ním tvorí hospodársku jednotku.
Ak v rámci faktického pracovného pomeru alebo zastretého právneho úkonu dôjde k úrazu, posudzuje sa tento úraz ako úraz pracovný.
V zmysle zákona o sociálnom poistení nárok na úrazové dávky nezávisí od plnenia povinností zamestnávateľa platiť a odvádzať poistné, a preto nie je táto skutočnosť významná z pohľadu povinnosti Sociálnej poisťovne priznať poškodenému úrazové dávky. Podstatnou skutočnosťou je, či daný zamestnávateľ zamestnáva aspoň jednu inú fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu a je z tohto dôvodu registrovaný ako povinne úrazovo poistený zamestnávateľ.
Nárok na výplatu úrazovej dávky vzniká splnením podmienok ustanovených zákonom o sociálnom poistení na vznik jednotlivých nárokov na dávku, splnením podmienok nároku na jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie alebo vyplácanie tejto dávky.
Sociálna poisťovňa však v uvedených prípadoch poškodenému nevyplatí žiadne úrazové dávky, a to do času pokiaľ o tejto veci nerozhodne súd. Uvedený postup Sociálnej poisťovne odrádza veľké množstvo osôb od domáhania sa ich práva, a to najmä preto, že v rámci súdnej praxe sa neraz stáva, že poškodenému nepomôže ani súd a ponechá ho bez akejkoľvek ochrany mimo systém sociálneho zabezpečenia.
V Slovenskej republike sa tak v rámci súdnej praxe môžete stretnúť aj s tretím právnym názorom na iný zmluvný vzťah, ktorým sa pokrýva závislá práca, a to že takýto vzťah je nevyhnutné posudzovať ako nezastretý a platný s tým, že zamestnávateľ nenesie zodpovednosť za pracovný úraz živnostníka.
V súčasnosti zastupujem klienta s obdobným prípadom pred Ústavným súdom SR s tým, že súdy vrátane Najvyššieho súdu SR v tejto veci doposiaľ považujú švarc systém za plne legálny a legitímny nástroj pracovného trhu a zmluvu uzavretú na závislú práce medzi zamestnávateľom a živnostníkom za prejav zmluvnej slobody týchto strán.
Čas ukáže, či tento štát má skutočný záujem na ochrane pracovných podmienok týchto osôb a či sa odhodlá postihovať zamestnávateľov vyhýbajúcim sa odvodovým povinnostiam.
JUDr. Ľudovít Surma
advokát
Pridaj komentár